 |
| faux fur coat from mum |
Pred 4 dňami som oslávila 22 narodeniny..Najlepšie je,že mi väčšina ludí typuje tak 25...Priatel ma uisťuje že je to fajn(asi preto,že má o 6 viac),a že budem vyzerať ešte dlho tak isto...a mne neostáva nič iné,len veriť,že to tak bude..a ja budem v 30tke vyzerať na 25...tak mi pánBoh pomáhaj..
No,ale podstatné je,že počas prežitých 22 rokov(nie je to zas tak moc,ale ani málo) na tomto čarovnom svete som zažila vela vecí,spoznala vela ludí rôznych charakterov,bola zalúbena,odlúbená,zase zalúbená...vela som sa nasmiala,myslím že aj vela plakala...hlavne v prvých rokoch života,a ked mi rástli zuby(týmto pozdravujem svoju maminu a ocina,určite to boli pre nich skvelé noci)...naučila som sa vela užitočných informácií,napríklad chemické značky,násobilku a rovnice,vybrané slová alebo že slimák je hermafrodit....tiež vela neužitočných informácií...ale tak to už v živote chodí..
Dôležité však je,že som sa naučila byť sama so sebou...ano dobre čítate...Myslím,že človek by mal vedieť tráviť čas aj sám a neupínať sa neustále na niekoho,či už priatelov alebo frajerov...Práve vdaka tomu,že som behom posledných 8 rokov bola niekolkokrát v situácií,kedy som zanechala domov a musela som sama pre určité okolnosti či životné rozhodnutia(občas nie moje vlastné) odísť inam a spoznať ludi,dovtedy cudzích,získala som nielen množstvo dobrých kamarátov,ale naučila som sa aj zvládať ten pocit,ked Vám je smutno,a cítite sa osamelý...Nie je to tak samozrejme vždy,a smutno mi býva aj teraz...no niekedy sa môžte cítiť osamelý,aj ked je okolo Vás ludí hned niekolko.
Niekedy mám ten strašidelný pocit,že asi dospievam...(nie vždy sa to tak prejavuje,for šur)ale zrejme za tým budu aj moji rodičia,kt.mi vštepili isté ludské zásady,ktoré sú síce pekné,no niekedy mám pocit,že v dnešnej dobe nie moc oceňované,a ked vidím okolo seba ludí,ktorým úprimnosť,tolerancia,korektnosť či pokora nič nehovorí,a majú sa ako bohovia,vtedy neviem,či je chyba vo mne alebo je celý tento svet in d pič.
Druhou vecou,ktorú si v poslednej dobe uvedomujem je,že som sa naučila byť sama sebou. Ked si predstavím či všetkým som si prešla,čo všetko som nosila,krútim hlavou sama nad sebou a usmievam sa.Je to milé ako sa človek vyvíja počas života...Myslím,že som typ,ktorý sa nebude nikdy môcť nikam zaradiť,čo sa štýlu týka..ale nakolko neznášam škatulkovanie a vždy som mala problém už len gorálky na náramky roztriediť podla farby do krabičiek, o to viac ma to baví.Som kto som,a to,ako na to reaguje okolie,to už ja neovplyvním a ani to neriešim.Jediné čo môžem ovplyvniť je moje chovanie k ludom na okolo,a kedže verím,že karma je karma...snažím sa chovať k ludom férovo..No bohužial,v poslednej dobe zisťujem,kolko neférovosti,pretvárky a falošných ludí sa okolo mňa pohybuje a z toho mi je najviac smutno...Ale,to sa už asi nezmení...je to všade a vždy bude.Preto som vdačná za úprimosť a nielen v dobrom ale aj kritickom slova zmysle(pretože konštruktívna kritika je dobrá vec,zato dodrbávanie-len pre pohladenie vlastného nízkeho sebavedomia škodí koniec koncov len tomu,kto ho vyslovuje),a tiež za úprimných ludí v mojom živote,aj ked niektoré životné skúsenosti ma naučili,že v istých momentoch môžte veriť len sami sebe...
No..a prečo som vlastne napísala túto duchaplnú slohovú prácu..jednoducho preto,lebo sa mi chcelo.Lebo písať o tom,že na fotke mám umelý kožuch biele farby so zvonovými rukávmi šitý podla návrhu mojej maminy,ktorý som jej odcudzila a,ktorý plzne ako 12 najtučnejších perzských mačiek a všetci a všetko na okolo je chlpaté(už chápem,prečo sa nebránila,ked som jej ho brala)..mi prišlo bezpredmetné...a oničom..tak preto toto.
PS:nemusíte to čítať.
PS2:Ked ste sa dostali sem,zrejme ste to prečítali.
koniec záznamu :)
