Follow this blog with bloglovin

Follow DEERandPIGEON

23.2.14

Poviedka o slnku

 Keby som si teraz zbalil veci a odišiel z tvojho života ,tvojho sveta ...nášho sveta , ako by si sa cítila ???
...stáli vedla seba ...dve duše dve telá a ona sa uprene dívala na nebo.
-Vidíš ?opytala sa ho.Napriek tomu že slnko opúšťa oblohu...Ona je pokrytá jeho dotykom a rozmanitosťou farieb až kým ju nepohltí tma...a tento rituál tu bude už naveky.
-Ano ale ja som sa ťa teraz niečo opýtal ..a ty máš znovu ten svoj svet a dívaš sa na ružovú oblohu?!
-Svet do ktorého si neplánovane vstúpil a ktorý si vo svojej otázke plánoval opustiť...
 Možno sa dívam na ružové nebo no moje okuliare už dávno stratili tú farbu ...a  odpoveď na tvoju otázku bola v mojom monológu o oblohe .
...a slnko sa nepýtalo oblohy či môže vstúpiť a nepýta sa ani keď odchádza...ten pocit ako sa vďaka slnku mohla meniť a ukázať sa v celej svojej kráse,to krehké bezpečie a teplo čo bolo v objatí ,ked sa cítila pri ňom tak bezbranná, no vedela že jeho sila a energia ju chránia, aj keď ona sama..tá obloha..bola natoľko silná že by prežila aj bez neho...
Keď príde ten moment ...a nastane tma, vtedy výjdu hviezdy ...ako spomienky ..čo aspoň namoment rozjasnia všetko navôkol.
....zrazu ztrhla sa zo sna,otvorila oči ,jej pohľad patril noci za oknom, na ktorú sa uprene zadívala.
 Potom otočila tvár smerom k prázdnej polovici postele.
...presne v tom istom čase, na nebi, ďalšia z hviezd stratila svoj jas...

...venované všetkym oblohám, ktoré našli svoje slnká..no aj tým, ktoré ich stratili...a všetkym slnkám, ktoré sú natoľko verné, že prídu aj po búrke a rozjasnia svoju oblohu...

5 komentárov: