O tichu a výnimočnosti...

Prešiel skoro rok od môjho posledného postu zvaného "Ticho"...

Prešiel skoro rok a za ten čas sa veľa v mojom živote zmenilo, no najväčšia zmena prišla cca dva týždne dozadu, kedy som sa - nazveme to - druhý raz narodila ... Mala som škaredý úraz, ktorý som asi len zázrakom prežila. Každý deň ďakujem anjelovi strážnemu, že som tu a že mi niekto tam hore dal možno šancu začať žiť inak, a zjavne mám na tomto svete ešte nejakú úlohu ...

" Keď som bol malý, myslel som si, že ak vidím dobre v tme, som výnimočný, nevedel som, že nie som v tomto jediný a tak som sa cítil jedinečne.....Dnes, napriek tomu, že viem pravdu, si však stále myslím, že som výnimočný. Nie som dokonalý, úžasný alebo perfektný,no som výnimočný, a toto vedomie mi pomohlo prekonať rôzne situácie v mojom živote...."

Tieto slová som počula z úst jedného mladého chlapca deň pred mojou nehodou,a prinútili ma zamyslieť sa, nevediac, že o pár hodín budem ležať na zemi a hľadať cestu späť na tento svet.

Dnes sa znovu zamýšľam nie len tými slovami, a nehodou, ale nad celým týmto svetom a napriek tomu, že by som ho chcela vidieť už len ružovo, lebo som si povedala, že ak som dostala novú šancu byť tu, budem už len šťastná, no napriek tomuto vedomiu, je stále niekoľko veci, ktoré ma možno trápia.

Nerozumiem, prečo sa ľudia čím ďalej tým viac osočujú, hejtujú a urážajú. Svet internetu je tohoto plný a na druhej strane plný uctievania ilúzie. Ilúzie o tom, ako máme vyzerať, ilúzie dokonalých vzťahov , dokonalých slnkom zaliatych destinácií, dokonalých šatníkov...
Mám rada instagram, no niekedy mám pocit, že sa na mňa valí až príliš veľa dokonalej ilúzie...ale vytráca sa tá, vyššie spomínaná jedinečnosť.

Blog som si založila pred niekoľkými rokmi, kedy začať nebolo také ťažké ako teraz, ale o to ťažšie bolo udržať sa.... Možno sme sa my všetci, ktorí sme vtedy začali, cítili výnimoční a odhodlaní...
Nie všetci sme vydržali... Hovorím za seba, že napriek tomu, že tento môj malý svet, ktorý som za tie roky vytvorila, mám strašne rada, som sa mu vzdialila a teda aj všetkým, ktorý ma podporovali a čítali..

Ale takto už býva keď človek dospieva...hľadá cesty, hľadá priority...

Dnes v noci, píšem tento článok, pre všetkých tých, ktorý sem zablúdia, a dajú si tu námahu prečítať ho až sem.

Možno prišiel čas, kedy by sme si mali uvedomiť, že naša jedinečnosť nespočíva len v dokonalých outfitoch odfotených na dokonalých miestach, ale hlavne v prístupe k sebe samému, v pokore a vzťahoch k druhým, k životu a tomuto svetu.

amen a ďakujem každému, kto to prečítal dokonca
xoxo
koniec záznamu.

ticho.

...Dívam sa na seba... na teba.. na svet...
Všetko sa zmenilo....
To ticho....počuješ?
Kráčam po svete ... a v odrazoch  mlák hľadám odpovede ....
Na otázky ...ktoré som si nikdy nemala položiť.... Alebo mala..?
Ticho.

A nikto sa nepýta čo sa nesmie a smie....
A nikto sa nedozvie či plačeš či nie...

...a keď smeješ sa ... tvoje oči prezradia to svetu...

...vtedy slová netreba...ani otázky...
To ticho.. počuješ....chápeš....že?

Ticho je výzva pred búrkou a ty vieš že niečo sa stane....
Ticho je pocit pokoja, keď dieťa sladko spí....
Ticho sú nedopovedané myšlienky ...
Ticho je odpoveď...
....neraz tá, ktorú nikto nechce počuť....
Ticho je znak že niečo skončilo....
Ticho je čas ktorý treba na zmenu....
Ticho je nový začiatok....
Mám rada ticho...

koniec záznamu.

Pozvanie...

Sedela v kresle hlboko ponorená do písmen ležiacich vedľa seba a nevnímala svet...

...Svet vo svete..

Dennodenne sa prebúdza a otvára oči, ktorými sa díva okolo seba a častokrát nevidí nič.

Dennodenne sa prebúdza a otvára oči, ktorými sa díva na ten svet a vidí ho inak.

Kvapka nedopitej kávy stekala po šálke ladnosťou dámy z rokov minulých.

Sedela v kresle hlboko ponorená do sveta, ktorého niet.

... náraz šálky o zem prebudil jej zmysly a ona otvorila oči....

"Môžem ťa pozvať na knihu?" spýtal sa...

...prach z políc knižnice..

...to ticho okolo...

...nádych...

"...Smieš...."

....lucky me...

Kráčajúc potichu...za svetla aj po tme..Odnikiaľ...Odvšadiaľ...

....Nasadla som na vlak...nevediac ako...

Zrazu som sa ocitla zoči voči udalostiam, ktoré nebolo možné vypnúť.

Neviem čo sa deje, neviem prečo...

No nechcem sa zastaviť.

...Nasadla som na vlak...bez spätného lístka...

Neviem či ma nechytia..no viem že idem správnym smerom...

Kráčala som tak dlho potichu a bez dychu,no neviedlo to nikam..

Vlastne...prepáč..klamem...

...viedlo...

...Nasadla som na vlak....

..a opäť naplno dýcham...

...Odo mňa pre mňa....

"Podaj mi ruku....niečo Ti ukážem..."
 Držali sa a krok po kroku smerovali niekam preč...
"Nie som si istá či to chcem vidieť...myslíš...myslíš že je čas vidieť to?..
"..Včera je mŕtve a zajtra je ilúzia...a nepýtaj sa stále niečo...jednoducho kráčaj..."
    Za oknom práve v tomto okamihu padali malé vločky snehu a z budovy oproti bolo počuť nádych...
"Dívaj sa, vidíš to?....niečo sa zrodilo. Niečo tak krehké ako tá vločka, tak pozor daj nech nezničíš to ešte skôr, ako začne rásť!"

"Je tak maličká... a nevie o svete viac..pozná iba dotyk rúk tej, čo priviedla ju na svet... "
"To sa zmení, neboj sa...počuješ ju?..Plače...a bude ešte veľa krát.."

....Sedím tu sama a dívam sa na seba, v odraze zrkadiel nejedného rozbitého sna...Sedím tu po tichu ..ja a tma.
Skladám si kúsok po kúsku ten príbeh čo začal vtedy tam.... keď padali na zem malé vločky a z budovy oproti bolo počuť nádych...
Sedím a rozmýšľam čo odkázala by som sama sebe, keby vtedy na tom mieste, dajú do tej malej ruky pero a schopnosť napísať mi list....
Dívam sa ešte raz na odraz v zrkadle a až teraz viem že nič..
Nič iné, čo stať by sa mohlo, by neukázalo lepšie, môjmu Ja tú cestu - kadiaľ, kam, s kým a vlastne ako dlho má ten príbeh ešte ísť....

  Chcem Ti len povedať...Buď tým čím si...čím stala si sa vďaka  každému jednému z nich...! Nikto ťa nezmení, iba ty sama... a nie je to zmena že bola si decko a teraz si dáma...to nie...Ty sama vieš akú časť cesty už tvoj príbeh prešiel..Ty sama vieš najlepšie čo už prežila si a čo má byť lepšie...
A vždy budú vo vzduchu klamlivé riekanky o tom že kto vlastne si, čo robíš, že hrešíš a lámeš a ničíš...
Potom sa len usmej...a bez toho že kričíš...Iba potichu povedz..nie im ale samej sebe...
Ja tvorím si svoj príbeh...a To ostáva nezmenené.
Amen.

...

...Jedno more..jedno mesto..jeden svet a jedno miesto...
" Skús sa nadýchnuť!"...nejde to, že?..
... v tom tmavom tichu ... chlade...niekde úplne na dne...
....spoznala samú seba...
Zo dna sa dvíha ťažko keď nevládzeš vstávať... no po všetkom čo stalo sa, už zabudla že mohla začať plávať...tak ďaleko ako len ona sama chcela...a nevidieť a nepočuť ...
"Skús niečo cítiť!"...bojíš sa, že ?
...a všetky črepy zrazu zaryli sa hlbšie...tie pomyselné ...tie neviditeľné..
...už nevedela plakať...
"Skús otvoriť oči!...bolí to ,že áno??
.."Nie nebolí.." kričala...."Nebolí...rozumieš?!.."
..a začala sa smiať...
...niekde na dne v hĺbke mora, ktorú takto z hlavy iba ťažko určiť..
Plávala raz malá morská víla...a prúdy silné ju bez čakania unášali niekam preč...
A každý náraz o podmorské skaly , a každý dotyk, zanechal v jej duši stopy ..
Ako škrupina chráni mláďa pred hrozbou okolia ..ju chránilo more...no asi nie dobre..a pohladila rany na svojom chvoste...
Možno by stačilo opustiť bublinu..no vzdáš sa svojho sveta?...
"Prečo by som to robila?..Lebo sa neviem nadýchnuť..necítim..nevidím?"
...vtedy sa pred jej tvárou zjavila hladina...a obzor ktorý zbadala nemal ani koniec ani kraj..
.. a Malá morská panna sa nadýchla..pocítila...uvidela..
....Pochopila....


koniec záznamu.

C’est la vie ...

all pics from my INSTA

Ked obzriete sa späť a uvedomíte si, že už nič nie je ako pred tým...a ľudia okolo Vás,tí Vaši naj, začínajú skladať si sľuby o slovách " v dobrom aj v zlom"....
Ked jedna z Vašich NAJ - pomenujme to-"sestier ktoré ste nikdy nemali"...čaká bábo...a vy ...zrazu už nie ste malé dievčatá sediace na lavičke v parku ,čo snívajú o láskach,ktoré im neskôr zlomia dušu...
Ked plačete a zároveň sa smejete...

Ked sedíte večer v izbe, a vaše nohy hreje pes...a to malé stvorenie,prijíma Vašu lásku viac než ktokoľvek na svete...

Ked v lodičkách tancujete do bieleho rána a potom so smiechom prechádzate uličkami a vítate slnko, alebo ked v Karaoke na pódiu prespievate celú noc..

Ked máte okolo seba priateľov, nie veľa,no tých skutočných, a to s nimi ste v dobrom aj zlom...

Ked stretnete v živote zlo,zlo v očiach ľudí,ktorí Vás odsúdia,no ani Vás nepoznajú...
alebo ked stretnete v živote zlo, zlo v očiach ľudí,za ktorých by ste dali život...čo je horšie?...

Ked ste milovali,smiali sa,hádali,plakali,kričali,strácali sa,nachádzali,a robili to dokolo a dokola...a nakoniec ste ostali sami...vyčerpávajúce že?

Ked hladáte miesto na tomto svete, a každé ráno sa budíte starší ako včera...a stále neviete kam patríte...ku komu patríte a čo je Vašou úlohou....

Viete čo?...Keby som v tomto momente dostala možnosť,vrátiť sa do akéhokoľvek momentu vo svojom živote a mohla niečo urobiť,niečo zmeniť,jednoducho vrátiť sa k niečomu čo som prežila a prežiť to znova...
Ostala by som sedieť, tu v mojej izbe a iba sa usmiala...

Je tak veľa vecí, ktoré bolia a je tak veľa veci ktoré tešia...
a JA? Ja som za všetko vďačná....a som šťastná....

PS:dve moje srdcovky na záver.

Tryna find my place, some place, oh I, oh I, oh I

I drink a little more than recommended

This world ain’t exactly what my heart expected

Tryna find my way someway, oh I, oh I, oh I

Whoa, c’est la vie

Maybe something’s wrong with me

But, whoa, at least I am free, oh, oh, I am FREE.......

koniec záznamu.

ps2:nechce mi dať na " Ked" mäkčeň :D

Poviedka o slnku

 Keby som si teraz zbalil veci a odišiel z tvojho života ,tvojho sveta ...nášho sveta , ako by si sa cítila ???

...stáli vedla seba ...dve duše dve telá a ona sa uprene dívala na nebo.

-Vidíš ?opytala sa ho.Napriek tomu že slnko opúšťa oblohu...Ona je pokrytá jeho dotykom a rozmanitosťou farieb až kým ju nepohltí tma...a tento rituál tu bude už naveky.

-Ano ale ja som sa ťa teraz niečo opýtal ..a ty máš znovu ten svoj svet a dívaš sa na ružovú oblohu?!

-Svet do ktorého si neplánovane vstúpil a ktorý si vo svojej otázke plánoval opustiť...

 Možno sa dívam na ružové nebo no moje okuliare už dávno stratili tú farbu ...a  odpoveď na tvoju otázku bola v mojom monológu o oblohe .

...a slnko sa nepýtalo oblohy či môže vstúpiť a nepýta sa ani keď odchádza...ten pocit ako sa vďaka slnku mohla meniť a ukázať sa v celej svojej kráse,to krehké bezpečie a teplo čo bolo v objatí ,ked sa cítila pri ňom tak bezbranná, no vedela že jeho sila a energia ju chránia, aj keď ona sama..tá obloha..bola natoľko silná že by prežila aj bez neho...

Keď príde ten moment ...a nastane tma, vtedy výjdu hviezdy ...ako spomienky ..čo aspoň namoment rozjasnia všetko navôkol.

....zrazu ztrhla sa zo sna,otvorila oči ,jej pohľad patril noci za oknom, na ktorú sa uprene zadívala.

 Potom otočila tvár smerom k prázdnej polovici postele.

...presne v tom istom čase, na nebi, ďalšia z hviezd stratila svoj jas...

...venované všetkym oblohám, ktoré našli svoje slnká..no aj tým, ktoré ich stratili...a všetkym slnkám, ktoré sú natoľko verné, že prídu aj po búrke a rozjasnia svoju oblohu...

“If You are feeling Blue, Try to paint The Sky with it. When Its Done, Look at it and then definitely The Golden Sun will come out from You to brighten up Your Entire Day....”

photo by me

    Negližé či šaty na ramienka... Zavriem oči, predstavím si more modrejšie než modré, na sebe toto "pyžamko" v ruke Cosmo a v hlave pokoj....Potom sa zobudím a vitajte v realite,kde sa Vás ľudia na margo tohto kúsku pýtajú,či ste sa ráno zabudli obliecť...Odpoveď?

Jasné ,predsa keď snívať(a je jedno či počas dňa či v noci,či v posteli či niekde vonku) tak jednoznačne v takomto "pyžamku"

PS- nateraz však len modrá na obale a na oblohe a proti chladu šál...

“Go if you want to know what's behind those hills, Run if you want to catch what's waiting there for you, Walk through another door...on another floor. Learn how to get across, if you want to come through”

all photos from my "sista":)

    Budíme sa do daždivých rán aj keď by na naše okná mali ešte sadať vločky.A tak si tie vločky aspoň sypeme do misiek a zalievame mliekom....A potom, keď sa niečo stane,plačeme...Ale mami nám už veľakrát vraveli,že je neskoro plakať,keď už je mlieko rozliate.Niekto múdry to doplnil o vetu,že treba pridať ďalšie vločky a pokračovať....V jedení, v kráčaní na ceste bohvie kam,ved viete,jednoducho neprestávať...

Niekedy sa pýtam samej seba,či neprestať respektíve pokračovať je naozaj také zložité, a či sú ľudia leniví či unavení neustále o niečo bojovať...Ja osobne som už niekedy asi unavená... bojovať.

A tak..možno by som ja..ty...hocikto..mohli len tak vkročiť do tých pomyselných dverí, nič neočakávať,nad ničím nerozmýšľať(čo sa mne asi nikdy nepodarí,lebo keby mi za rozmýšľanie platia,som jak sa vraví za vodou pod vodou nad vodou s vodkou v ruke na jachte)...jednoducho prijať,čo nám život každý deň ponúka a vyťažiť z toho čo najviac....

A tak tento post berte ako taký nový vstup sem ....Mám šťastie,že moja "sestra" kamoška superská sa presťahovala do takéhoto krásneho obytného domu,takže určite tu ešte čo to nafotíme :)

Verím,že  k Vám postupne znovu nájdem cestu a vy to oceníte aspoň tak, ako  keď som otvorila dvere sem, do blogového sveta, po prvý raz pred 4 rokmi.

koniec záznamu.

Hello

all photos from  and about me & my life

Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou...:)...

A tak sa po istej dobe vraciam naspať  s príspevkom...

Pred Vianocami sa som písala,že naozaj nemám tušenie,kam by sa toto moje dieťa malo uberať,a dovolím si tvrdiť že to neviem ani teraz...No možno je niekedy lepšie nevedieť..

Vybrala som pre Vás sumár fotiek,ak nesledujete môj INSTA tak ste ich ešte nevideli..Ak ma vôbec ešte niekde sledujete,ofšem, kedže bloger čo nebloguje asi neni moc zaujímavý ,že jo :)

Ale som tu...momentálne je noc,moje šteňa s najväčšími ušami-Dexter,ktorého ste doteraz tu na blogu nemali možnosť vidieť, a ktorý ma robí šťastnou a zároveň unavenou už 5 mesiacov ,tu leží vedľa mňa a spokojne spí..Konečne..

A ja píšem, po dlhej dobe, po období plnom rôznych zmien, a uvedomujem si, ako mi toto celé veľmi chýba, ako mi chýba inšpirácia, ako by som chcela byť obklopená osobami, čo tvoria,nech ma má čo hnať dopredu...

No pre začiatok bolo dosť emočných výlevov,skúsme si to teda celé pekne zrekapitulovať :)

1- mám štvornohé dieťa,ktorému momentálne rastú zuby a je to boj...ľudia verte mi...JE TO BOJ ..niečo         obdobné ako pri bábätku,len pes neplače,iba Vás hryzie..

2- snažím sa, naozaj sa snažím, myslieť čo najviac pozitívne a fotím si oblohu :))...neviem či to má nejakú            spojitosť, ale je to ukludňujúce...

3- som to stále ja, bordel v hlave, bordel v oblečení....milióny myšlienok,milióny handier, ktorých sa treba         zbaviť(plus- už nenakupujem bezhlavo -HáJFáájf majself) no stále bezhlavo priveľa rozmýšľam...

4- dostávam kvety...od neho...bodka.

5-  skončil rok Hada ,ktorý hadím naozaj bol a nastal rok koňa.Môj rok....

6- kupujem si veľa prádla,veľa pekného prádla...a stále nosím Chloe Love....pretože All You need is               Love...aspoň tak to tvrdia chrobáci.

7- A vlasy opäť majú dlhé pramene...

8- Varím stále...varím ešte radšej...a nachádzam v tom neskutočné potešenie...

9- ...a...All You need is another selfie

10- dostávam najlepšie darčeky v poslednej dobe..Toto sú duckface balzamy 

11-veľká malá láska

12- Opätky..a už nech je jar..

13- Mala som 23 rokov.... 8.februára....Prekvapil,Urobil mi oslavu,dostala som vytúženú princeznovskú korunku ala sweet 16 a ako správna Bohémka( i wanna be) som od neho dostala Boa...v ktorom som potom do 5 rana    tancovala v Karaoke Bare....Sny sa majú plniť...Začína sa to sľubne

14- amen

Koniec záznamu.

I want to feel the wind again...

all pic from tumblr ,i made only collages...

  Hľadáme...celý život niečo hľadáme....Cestu,smer,slová,miesta,človeka,šťastie,odvahu,pravdu,odpovede...samých seba.
Každý jeden z nás niečo hľadá...dennodenne...A keby je to iba tuniakova konzerva v Tescu medzi regálmi..stále je to hľadanie.

  Viete, keď som si zakladala tento blog, čo bolo 3 roky dozadu, nikdy by ma nenapadlo, čo všetko mi to prinesie, a že to vôbec bude niekto čítať, no v poslednej dobe, nazvime to Obdobie mŕtveho jeleňa, som hľadala odpovede na otázky,či ešte mám pokračovať a ak áno(čo bola prijateľnejšia odpoveď, pretože mi to tu ale sakramentsky chýba) som sa pýtala sama seba, že ako?!...čo priniesť ľudom a ako ich zaujať a potešiť, inšpirovať, keď okolo mňa je ďalších  XY blogov, ktoré robia svoju prácu dobre....A veľa z nás/ vás je už unavených a znudených.
Obdobie mŕtveho ticha ma nútilo premýšľať,ako znovu naskočiť na idúci vlak a hľadala som cestu, ako spojiť všetko čo mám rada a vzkriesiť tento blog znovu k životu....vôbec nie som presvedčená,že som našla nejaké úžasné odpovede na svoje ešte úžasnejšie otázky,no Dúfam, že volné dní cez sviatky mi budú dostatočným štartérom pre to, aby som v novom roku predstavila svetu nového jeleňa a holuba  a vy ste sa sem opäť radi vracali a odniesli si niečo, čo Vás nielen inšpiruje ale aj poteší.

Koniec záznamu.