“Go if you want to know what's behind those hills, Run if you want to catch what's waiting there for you, Walk through another door...on another floor. Learn how to get across, if you want to come through”

all photos from my "sista":)

    Budíme sa do daždivých rán aj keď by na naše okná mali ešte sadať vločky.A tak si tie vločky aspoň sypeme do misiek a zalievame mliekom....A potom, keď sa niečo stane,plačeme...Ale mami nám už veľakrát vraveli,že je neskoro plakať,keď už je mlieko rozliate.Niekto múdry to doplnil o vetu,že treba pridať ďalšie vločky a pokračovať....V jedení, v kráčaní na ceste bohvie kam,ved viete,jednoducho neprestávať...

Niekedy sa pýtam samej seba,či neprestať respektíve pokračovať je naozaj také zložité, a či sú ľudia leniví či unavení neustále o niečo bojovať...Ja osobne som už niekedy asi unavená... bojovať.

A tak..možno by som ja..ty...hocikto..mohli len tak vkročiť do tých pomyselných dverí, nič neočakávať,nad ničím nerozmýšľať(čo sa mne asi nikdy nepodarí,lebo keby mi za rozmýšľanie platia,som jak sa vraví za vodou pod vodou nad vodou s vodkou v ruke na jachte)...jednoducho prijať,čo nám život každý deň ponúka a vyťažiť z toho čo najviac....

A tak tento post berte ako taký nový vstup sem ....Mám šťastie,že moja "sestra" kamoška superská sa presťahovala do takéhoto krásneho obytného domu,takže určite tu ešte čo to nafotíme :)

Verím,že  k Vám postupne znovu nájdem cestu a vy to oceníte aspoň tak, ako  keď som otvorila dvere sem, do blogového sveta, po prvý raz pred 4 rokmi.

koniec záznamu.