...Odo mňa pre mňa....

"Podaj mi ruku....niečo Ti ukážem..."
 Držali sa a krok po kroku smerovali niekam preč...
"Nie som si istá či to chcem vidieť...myslíš...myslíš že je čas vidieť to?..
"..Včera je mŕtve a zajtra je ilúzia...a nepýtaj sa stále niečo...jednoducho kráčaj..."
    Za oknom práve v tomto okamihu padali malé vločky snehu a z budovy oproti bolo počuť nádych...
"Dívaj sa, vidíš to?....niečo sa zrodilo. Niečo tak krehké ako tá vločka, tak pozor daj nech nezničíš to ešte skôr, ako začne rásť!"

"Je tak maličká... a nevie o svete viac..pozná iba dotyk rúk tej, čo priviedla ju na svet... "
"To sa zmení, neboj sa...počuješ ju?..Plače...a bude ešte veľa krát.."

....Sedím tu sama a dívam sa na seba, v odraze zrkadiel nejedného rozbitého sna...Sedím tu po tichu ..ja a tma.
Skladám si kúsok po kúsku ten príbeh čo začal vtedy tam.... keď padali na zem malé vločky a z budovy oproti bolo počuť nádych...
Sedím a rozmýšľam čo odkázala by som sama sebe, keby vtedy na tom mieste, dajú do tej malej ruky pero a schopnosť napísať mi list....
Dívam sa ešte raz na odraz v zrkadle a až teraz viem že nič..
Nič iné, čo stať by sa mohlo, by neukázalo lepšie, môjmu Ja tú cestu - kadiaľ, kam, s kým a vlastne ako dlho má ten príbeh ešte ísť....

  Chcem Ti len povedať...Buď tým čím si...čím stala si sa vďaka  každému jednému z nich...! Nikto ťa nezmení, iba ty sama... a nie je to zmena že bola si decko a teraz si dáma...to nie...Ty sama vieš akú časť cesty už tvoj príbeh prešiel..Ty sama vieš najlepšie čo už prežila si a čo má byť lepšie...
A vždy budú vo vzduchu klamlivé riekanky o tom že kto vlastne si, čo robíš, že hrešíš a lámeš a ničíš...
Potom sa len usmej...a bez toho že kričíš...Iba potichu povedz..nie im ale samej sebe...
Ja tvorím si svoj príbeh...a To ostáva nezmenené.
Amen.